Trampoty na vidieku

Autor: Katarína Pavlová | 11.1.2016 o 7:16 | Karma článku: 5,58 | Prečítané:  1086x

     V neskutočnej krásnej a malebnej dedinke, ktorá sa nachádza za Tovarňanskym rybníkom, kde naozaj chodia líšky dávať dobrú noc a popri nich behajú srnky a divé svine, sme kúpili rozprávkovú chalúpku...

     No rozprávkové na tom je akurát miesto vidieckeho domčeka s 30 árovým pozemkom, veľkou kunicou a dvoma ošarpanými stodolami. Zachvátil ma ten pohľad na to všetko opustené, zarastené ale nekonečne ďaleko od civilizácie. V dedine žilo dokopy možno 30 obyvateľov, 10 psov a 8 mačiek. Väčšina domov bolo na predaj, kedže ich obyvatelia sa pobrali na oný svet. Jarok prechádzajúci cez malebné miesto by bol malebný, nebyť splaškov z odpadov ktoré miestny ľudia vypúšťali.
   Dedinskú smotánku tvorili pracujúci, nepracujúci a už dôchodcovia. Ale mladé rodiny našťastie zaľudňovali túto obec malými deťmi. Čiže keď som prichádzala na svojom čiernom auto-tátošovi aj s mojimi ratolesťami, o 5 minút nato, sa u nás zišli všetky školopovinné deti.
     Ako som už spomínala tých nepracujúcich obyvateľov, tak tí by pracovať mohli, ale to by museli byt aspoň jednu hodinu triezvy. A tak robili na svojich farmách a chodili do lesa na drevo. Krčmu tvoril miestny obchod, kde sa radi schádzali. Ostatní dochádzali za prácou do mesta a pár vyvolených pracovalo na usadlosti na konci dediny. Tú vlastnil  bohatý Kanaďan spolu s malou firmou na distribúciu liekov. Okrem toho mačku, rybník so pstruhmi a somára Soňu. Najväčšia atrakcia na dedine. Rada som s deťmi na ňu chodila pozerať, kedže somára s výnimkou určitých ľudí nevidí človek každý deň. Inak meno Soňa bola v dedine veľmi obľúbené, dávali ho aj psom, mačkám...Aj moja neter je Soňka, ale voláme ju Soša. Takže okrem upratovania na tejto prepychovej farme, umývali aj Soňu, ktorá veselo strihala ušami cez plot.
     Nad nami sa prisťahovala tiež rodinka z nášho mesta. Domček ktorý kúpili bol zachovalý, ale ako som si všimla, oni ho podrobili rozsiahlou rekonštrukciou. Plány boli veľké, ale peniaze sa rýchlo minuli. A tak všetko zostávalo rozrobené a nedokončené. Tu vykopaná jama, tam solárna sprcha, tu ohrada, tam chlievik. Napriek tomu lepších a priateľskejších susedov som si nemohla ani priať. Hlavne počas zberu paradajok ma domáca pani zásobovala svojou úrodou. Ja som to toho roku nejako nestihla. Skôr som sadila okrasné kvetiny a kríky, z ktorých mi viacero uhynulo. No čo, je to začiatok môjho farmárčenia, nejako sa musím oťukať.
     Ďalšou pravidelnou návštevníčkou z dolného konca bola staršia babka. Napriek svojmu vysokému veku sa dobre držala aj keď mala problémy s rovnováhou. Vždy sa pri rozhovore so mnou zakymácala, a ja som rýchlo priskočila z jednej alebo druhej strany, že ju padajúcu zachytím. Pritom mi medzirečou len tak prehodila, že s ňou už parkrát "šľahlo" na zem. Modlila som sa v duchu, len nech nespadne do toho jarčeka čo preteká pred jej domom. Okrem toho som mala podozrenie, že sedí na okne a vyčkáva, kedy uvidí moje auto prichádzať. V tom momente bola pred naším domom si "podiškurovať" (porozprávať). Vedela o všetkom a o každom v dedine, lepšiu CIA som ešte nevidela. Napriek všetkému som milovala jej príhody zo života. A tiež čerešne a jahody ktoré mi nosila.
     A nesmiem zabudnúť ani na svojrázneho suseda zo začiatku dediny. Starší pán s manželkou mali tiež chalupu kde trávili letné dni. Boli to milovníci mačiek, aspoň čo sa týka pani, a dostala som od nej aj našu Micu. Máme ju v byte a kedže sme na 6.poschodí, mačička nám z balkóna vyskočila. Prežila to, s nohou v sádre a po  ťažkej operácii naďalej behá ako mladica. Len občas sa nám zdá, že utrpela aj nejaké zranenie hlavy. No uznajte, ktorá mačička denne 3-5 krát naráža s hlavou do zrkadla v predsieni? Ale inak je krásna a hebká. A škriabe. V práci nosím nonstop rukavice ako zdravotná sestra len kvôli tomu, že mám ruky samý šmuh. Ešte si budú pacienti myslieť že sa sama deštruktívne zraňujem. 
     Ale vrátim sa k mojím susedom z horného konca, ktorý tak radi všetko prerábajú. No tie veľké plány na prestavbu má ich starší syn Marcel. Všetko má vopred premyslené a ja rada tieto jeho vízie do budúcnosti počúvam, lebo tie sny sú fakt veľkolepé. Len dúfam, že aspoň niečo z toho uskutoční, kedže postaviť farmu, stajne, zaobstarať dobytok a popritom vyčistiť jarok a nasadiť pstruhy, je dosť veľa na jedného človeka.
     No ale moja príhoda s ním, sa začala trošku nešťastne a takpovediac, myslela som že v živote už nechcem vidieť žiadne zviera, ani žiadny vidiek. Totiž Marcel si kúpil malého capka, tuším to bol Hugo, Ignác, Ernest..No neviem už. Volajme ho Ignác. Bol to sivo-hnedý veselý capko, ktorý sa pásol na našej záhrade, kedže sme mali väčší pozemok. Deti aj ja sme boli nadšené, menej môj manžel Ondrej. Ale zvykol si. Marcel vždy priviazal Ignáca o palicu a my sme mu sľúbili, že mu dáme vodu do misky, keby ju z nej vylial.
     Na našom dvore sme mali ešte dvoch psíkov, Talku a Elvisa. Boli to dvaja čiernobiely kríženci, ktorí stihli v dedine vyvolať rozruch. Hlavne Talka, mala predkov zrejme cirkusových psov, lebo preskočila každú ohradu a plot, vyvliekla sa z každej reťaze a tak terorizovala dedinčanov. Hovorí sa, že pes ktorý breše nehryzie...A ona brechala ako bláznivá a moju kamarátku babku chytala za vertuchu (zásteru) a krútila sa okolo nej. A tak sme im postavili z pletiva ohradu, riadne zabezpečenú a dnu v ohrade mali starú kôlničku na bývanie. Čiže výbeh a nocľah zabezpečený.
     No ale aby som prešla k tej príhode. Psíky som púšťala aj po záhrade, kde behal capko, pripevnený o kôl, kedže Marcel povedal, že sa dokáže obrániť. A naozaj, kedykoľvek sa Talka s Elvisom priblížili, chcel ich nabrať na rohy.
     Ignácko sa pásol vo dne, v noci, aj v čase dažďa. Aj keď bolo horúce leto, bolo mi ho ľúto, nechávať ho na lejaku. " Neboj sa, kľudne môže zostať na daždi, nič sa mu nestane." hovoril Marcel, keď som ho na to upozorňovala. No mne pri jednej takej búrke nedalo a priviazala som capka cez noc ku kôlničke, kde boli psy. Neštastné rozhodnutie. Na druhý deň sme u mojich rodičov mali narodeninovú grilovačku. A zrazu prišla mmska. Na nej capko ležiaci na zemi a bez nohy a správa:"kto premiestnil capka do kôlne, kde sa obesil a psy mu odkusli nohu." Viac mi netrebalo. Bolo mi to veľmi ľúto a prepadla som plaču. Jasné, že bolo po oslave a išlo sa domov. Tam som tuho rozmýšľala, že tú škodu musím čím skôr nahradiť. Aj keď už to nebude ten istý Ignácko ako predtým.
     Všetky inzeráty s mladými capkami som prehľadala.  Nikde žiadny capko, v blízkosti môjho bydliska. Až na kozičku, asi 60 km od mesta. Hneď som tam zavolala a dohodla sa na zajtrajšom odvoze. Vymyslela som plán, vytlačila mapu cesty, kedže tak ďaleko a sama som ešte nešoférovala. Potrebovala som navigátora a manžel neprichádzal do úvahy. On by mi tú novú kúpu neschválil. A tak som do plánu zasvätila deti a mladší Tadeáško mi mal robiť doprovod. 
     Všetko bolo pripravené, koža z medveďa v kufri natiahnutá, aby bolo kozičke mäkko. Mapa pripravená a išlo sa. Na miesto určenia sme dvakrát zablúdili, čo vzhľadom na moje navigačné schopnosti bolo málo. Konečne sme našli ten oný dom. Na dvore sa už pásla kozička aj so starou kozou. Prišiel starý pán a začal vysvetľovať. "Je to veľmi dobrá koza, možno trošku divoká ale bude dobrou dojnicou". Zobral špagátik a spoločne sme jej zaviazali nôžky, aby ju mohol naložiť do kufra. Myslela som, super, to najťažšie mám za sebou, teraz už rovno na chalupu. Lenže omyl, tá hrôza ešte len prišla. Kozička Rózička pri každom kopčeku a jame na našich úžasných cestách zamekala a to môjmu Tadeáškovi trhalo uši. Veď aj mne. A tak som nevedela či mám ratovať svojho 8-ročného syna, ktorý sa chcel schovať pod sedadlo zapchávajúc si uši, alebo kozu ležiacu v kufri. Bola to najťažšia cesta v mojom živote.
     Konečne sme došli namiesto a celá natešená som kozku Rózku odviazala a pustila na dvor. Začala pobehovať, kopať nohami, skákať. Úplne bláznivá, ale živá. Nejako som ju namotala na motúz a odprevadila k novému majiteľovi. Marcel bol dojatý a ja rada, že to mám za sebou.
     Kozka Rózka doteraz žije. Je ešte bláznivejšia ako predtým. Preskočila každú ohradu, vyvalila susedom chlievik. Capka k sebe nepripustila ani náhodou. Ale mne to nevadí. Som rada, že som svoju prvú misiu na vidieku úspešne zvládla. A že v živote nechcem chovať kozy. Sú totiž milé, ale ľahko sa obesia. Tak len z diaľky sledujem ako sa jej u susedov darí. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?