Pár hodín dobrovoľníctva mesačne

Autor: Katarína Pavlová | 13.1.2016 o 20:50 | Karma článku: 5,74 | Prečítané:  448x

Dobrovoľníctvo ako také sa na Slovensku veľmi pomaly rozvíja. Väčšinou sa na takých ľudí pozerá ako na čudákov. Hovorím to z vlastnej skúsenosti...

 

     Odmalička som mala sen. Nechcela som byť ani herečkou či speváčkou. Chcela som ísť pomáhať chorým deťom do Afriky. Niekto si pomyslí, že som si to idealizovala a že je aj tu dosť ľudí, ktorým treba pomáhať. Ten sen mi zostal až doteraz a vždy verím, že ho dosiahnem. Ale počkám, až mi  moje deti podrastú, odídu žiť svoj život a mňa už nebudú potrebovať. A áno, treba pomáhať aj tunajším ľuďom. O to sa snažím teraz svojou nepatrnou maličkosťou.
    Aby som sa k svojmu snu priblížila, začala som študovať za zdravotnú sestru. A potom sa mi naskytla práca na zubnej ambulancii. To už som bola vydatá a mala dcérku. Čiže som myslela, že aspoň týmto zamestnaním si splním svoju potrebu pomáhať. Pracovný čas som mala výborný, mala som čas aj na rodinu aj voľné víkendy. Len ten pacient a starostlivosť o neho nezodpovedalo mojej predstave. Premenil sa len na číslo, tovar, výkon a išlo to všetko ako na bežiacom páse. Lekár súril do kvantity a nedbal na kvalitu. Bolo potrebné predsa dosiahnuť limit a zarobiť peniaze. Na láskavý rozhovor s pacientom niekedy nebol ani čas.
     A tak som si to kompenzovala dobrovoľníctvom. V knižnici hľadali kuriérov pre starších, chorľavých ľudí z domova seniorov. Mali sme im vypožičiavať knihy a tráviť s nimi trošku nášho voľného času. Bolo nás asi desať  kuriérov a z toho som po roku zostala len ja. Mala som milú pani na dôchodku, ktorá milovala ľúbostné romány a slovenskú tvorbu. Nosila som jej asi raz do mesiaca knihy, robila drobné nákupy. Spoznala som kúsok z jej života, jej starosti aj radosti. Bohužiaľ pred mesiacom zomrela na mozgovú porážku. Aj tak som rada, že som jej mohla spríjemniť posledné roky života.
     Ďalšou jednorázovou skúsenosťou pre mňa bol dobrovoľnícky pracovný víkend na Šarišskom hrade. Mala som tam prísť piatok večer a zostať do nedele. Manžel Ondrej ma vysadil okolo šiestej na hradnej ceste, ktorú lemoval hustý tmavý les. Bol sychravý jesenný ale teplý večer. Mala som čelovku na hlave, ktorá mi svietila na chodník. Do kopca trebalo vyšľapať asi hodinu cesty, kým ste prišli na nádvorie. Trošičku som to neodhadla. Kým som prešla polovicu cesty, bola tma ako v rohu, pršalo a hlúpa čelovka mi prestala svietiť. Pozerala som po obidvoch stranách, kedy sa na mňa vyrúti diviak alebo nejaký deviant. Tak  som celou cestou rozprávala s manželom cez telefón, aby som sa od strachu nezbláznila. Neskôr mi zavolal aj náš koordinátor, ktorý prisľúbil, že mi pošle naproti ostatných členov tímu, ktorí už boli na hrade.
     Konečne som došla k veži, kde sme mali byť ubytovaní. Otvorila dvere a tam na mňa vyvalili oči asi 6 mladí ľudia a čudovali sa, že som išla sama cez ten tmavý les až hore. Jasná vec, že archeológ, ktorému volal náš koordinátor aby mi išiel naproti, akosi na to pozabudol. Ale bola som tam, jasná obloha s tísícimi hviezdami osvetľovala celé nádvorie a ruiny hradu a my sme mali spať vo vysokej veži s točitými schodmi. Bolo to nádherné dobrodružstvo. 
     Na druhý deň sme už mali rozdelené úlohy. Urobili sme raňajky a po nich sme sa chopili každý nejakej pridelenej práce. Niektorí hrabali a kosili trávu na nádvorí, ďalší pomáhali murovať oblúk..Ja aj s jednou mladou dievčinou sme pripravovali granadír na obed. Večer sme mali hry a táborák. Zbehlo to neuveriteľne rýchlo a už bola nedeľa a my sme sa plní zážitkov lúčili. Každému odporúčam takúto dobrovoľnícku aktivitu. Zistila som tiež, že na Slovensku existujú nadšení mladí ľudia, ktorí nezištne pomáhajú.
     Spomenula som len pár možností dobrovoľníctva ale je ich nekonečne veľa. Stačí zapnúť internet, vyhľadať a mať tú ochotu pomôcť. Je dobré myslieť aj na iných ľudí, ktorí nepatria k našej rodine či priateľom. Lebo tým pomáhame automaticky. Ale sú aj takí, ktorí také šťastie nemajú a sú sami. Postávajú pred nákupnými strediskami a mi ich odsudzujeme. Možno urobili v živote chybu, možno len mali smolu... Ale snáď nepotrebujú práve oni našu pomoc? 
     Stačí si kúpiť pouličný časopis od predajcu stojaceho na rohu ulice. Neodsúdiť ho hneď a kúpený časopis si prečítať. Nájdeme tam kopu odpovedí na život týchto ľudí. Prečo je to práve tak, ako to je. Ja som ich už našla... 
     Týmto mojim článkom som nechcela urobiť zo seba matku Terezu. Chcela som len inšpirovať aspoň jedného z čitateľov ku dobrovoľníctvu. Pár hodín týždenne, či mesačne z nášho času venovať úplne neznámemu človeku. Možno sa nám raz táto pomoc vráti naspäť, keď ju budeme potrebovať...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?