Práca v Nemecku (pokračovanie)...

Autor: Katarína Pavlová | 11.10.2017 o 9:35 | Karma článku: 6,97 | Prečítané:  1824x

Po divokej jazde cez rušný Kempten ako mobilná opatrovateľka, som požiadala o preloženie do domova dôchodcov. 

Jednak preto, lebo moja nemčina nie je na takej úrovni akú potrebujem pri zvládaní situácií s klientmi a tiež preto, lebo to všetko išlo na mňa nejako prirýchlo. Tak som sa ocitla v domove dôchodcov vo Weileri.
Malé vidiecke mestečko asi hodinu cesty od Kemptenu mi učarovalo. Aj keď na prvý pohľad vyzeralo akoby tu žili len starí ľudia Pánu Bohu za chrbtom. Ale chcela som kľudnejšie miesto, tak čo sa sťažujem. Prvé dva turnusy mám robiť pomocnú silu v kuchyni, upratovať atď.. Kým sa nezdokonalím v nemčine. Super, táto predstava sa mi pozdáva. V deň príchodu, keď som zložila kufor v malej, ale útulnej izbičke, mi dala moja predchodkyňa inštrukcie. Aby som príliš neotvárala balkónové dvere na izbe, kedže je situovaná v pivničných priestoroch a mohli by prísť dovnútra nečakaní navštevníci. Ako napríklad žaby, myši, jašterice a podobne. No jasné pomyslela som si a hneď som začala vetrať izbu bez dozoru. Ešte mi nechala predchodkyňa čokoládku  Merci na nočnom stolíku.  O deviatej som zaľahla do postele a oddala som sa sladkému spánku. No nebol nerušený, pretože som počula nejaký buchot, lomoz a nahnevaná som si v duchu vravela, čo mi nedajú tí ľudia spať. Však začínam až ráno!
Ráno som sa začala v kuchyni zaúčať. Mala ma na starosť Nemka, milá, priateľská, ktorej som veľa nerozumela, ale naučila som sa čítať myšlienky...Tá mi ukazovala ako pripraviť pre starkých raňajky. To znamená, ktorým dať chlieb bez kôrky, ktorým s maslom, či bez, ktorý má rád kávu s mliekom, a ktorý nie...Takže tých cca 16 ľudí musím poznať ako vlastné topánky, aby som im pripravila jedlo podľa ich predstáv. Beda,ak sa tak nestane! Ako napríklad pri jednej milej babke, ktorá znenazdajky spustila krik a ja som nevedela čo sa deje. Nakoniec vysvitlo, že raňajkuje vždy len chlieb s medom. A ja som jej na drzovku natrela chlieb s džemom!
Po raňajkách a umytí kuchyne som začala upratovať. To som pomaly izbu po izbe spoznávala ležiacich obyvateľov, ktorý boli pripútaní na lôžko. A kedže som slušne vychovaná, zaželala som dobré ránko a pustila sa do priateľskej konverzácie. No pri jednej babke to bola veľká chyba. Nielenže ma zavolala ku sebe, chytila za obe ruky, ale viac nepustila! Nemohla som sa od nej dostať, kým neprišla sestrička a nevyslobodila ma. Po tejto skúsenosti, som jej izbu upratovala potichučky ako myška, aby som ju nedajbože nezobudila. Ďalšia izba "nebezpečná" bola izba -  dievča s mačkami. Tam dve krásavice, chlpaté lebedili na skrini, či posteli, plno chlpov a mačacincov sa povaľovalo po dlážke...Ani s najväčším snažením som ich nevedela vyčistiť. Keď už som ako tak utrela prach a vyzametala dlážku, dievča, ktoré väčšinou taký čas spalo na posteli sa zobudilo... A odkrylo perinu.. A všetky mačacie chlpy z periny sa uložili na dlážku. Mohla som začať odznova!
Prvý deň ako tak prebehol dobre, starkí boli zlatí, aj keď ťažko zrozumiteľní a občas im nevedeli porozumieť ani sestričky. Kedže mali demenciu, alebo Alzheimera, hľadali neexistujúce osoby, veci.. Obľúbila som si ich. A tak som sa spokojne išla uložiť na spánok. No aké bolo moje prekvapenie, keď som zazrela čokoládku Merci na stole. Bolo z nej odhryznuté! A to nie veľký hryz človeka ale malé zúbky myšky! To som ešte ako tak predýchala, však možno už niekde odišla a nie je v mojej izbe. Ale ona, sviňa jedna, sa producírovala pred mojimi očami akoby nič. Tak to bolo na mňa veľa, vyskočila som na stoličku a čakala čo bude daľej. Zaliezla za skriňu. Chcela som ju nejako vypudiť ale nešlo to. Po hodine zúfalého boja, som našla staré pasce na balkóne a rozložila ich po celej izbe. A takto s malou dušičkou čakala ráno. 
Ráno boli pasce s cukríkmi vyjedené, ale myška tam nebola. Hneď som sa obliekla a vyhľadala hausmajstra,čiže údržbára. Ten, keď videl môj veľký strach z takého malého nezvaného hosťa v mojej izbe, len sa uškŕňal. Nastavil opäť pasce a odišiel... Našťastie, keď som sa vrátila poobede do izby, myška bola nielenže v pasci chytená, ale bola taká milá a vystrašená, že mi jej bolo ľúto. Pustila som ju na slobodu. No dúfam, že ma už nepríde navštíviť.

Ps: Ak sa vám moje články páčia prosím podporte ma na odkaze:http://www.opatrovatelkaroka.sk/opatrovatelske-pribeh/63

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

O čo naozaj ide Georgeovi Sorosovi

Mýty, fikcia a fakty. Čo sa všetko spája so známym finančníkom.

SVET

V New Yorku došlo k pokusu o teroristický útok

Výbuch bomby nikoho nezabil, zranil len dvoch ľudí.


Už ste čítali?